Čeliť výzvam znamená vytvoriť priestor pre vznik inovácií


[Rozhovor, UIA]

Haris Biskos sa vrátil do Atén v období, keď zažívalo Grécko hospodársku krízu. Už desať rokov tu pôsobí ako architekt a urbanista. V mestskom rozvoji vníma posun od budov k smerom k obyvateľstvu a jeho potrebám. Do Košíc sa prišiel pozrieť na napredovanie projektu Košice 2.0, no takisto zachytiť znalosti vznikajúce pri prekonávaní výziev, ktoré mesto identifikovalo. 

Už ako študent bol fascinovaný tým, ako sú mesto a mestské prostredie definované jeho architektúrou. „V minulom storočí sa stavali rozsiahle vládou financované panelákové štvrte, aké vidím aj tu v Košiciach. Neskôr prišli na rad multifunkčné budovy určené pre obchod a biznis. Dnes sa k slovu dostáva udržateľnosť, potreba inklúzie a integrácie rôznych spoločenských vrstiev obývajúcich mesto,“ vysvetľuje Haris svoj prechod od architektúry k sociálnym inováciám. 

Do Atén sa vrátil v turbulentnom období. Vnímal to ako príležitosť prehodnotiť nielen spôsob, ako bolo mesto organizované, ale aj rolu architekta v jeho ďalšom rozvoji. „V minulosti sa toto povolanie v Aténach spájalo viac s byrokraciou a developerskými projektami. Až kríza ukázala, aký význam majú architekti pri tvorbe budúceho obrazu mesta.“ Mesto muselo odrazu čeliť úplne novým výzvam, akými boli opustené budovy, zanedbaný verejný priestor, chudoba a migrácia, a ktoré bolo potrebné urgentne riešiť. Významnú úlohu tu zohrali kreatívni ľudia a sociálne inovácie. „Sociálne inovácie nie sú o budovách. Ide o hľadanie nových spôsobov, ako využiť kolektívnu inteligenciu našej spoločnosti a vyvinúť inováciu, ktorá bude odpoveďou na aktuálnu spoločenskú výzvu. Je to niečo, čo vytvárajú ľudia pre ľudí, čo sa v tej situácii ukázalo ako mimoriadne relevantné.“ 

Chce to zmeniť myslenie 

Kvalita života v meste nemôže rásť, kým existuje priepasť v komunikácii medzi samosprávou a občanmi. V posledných rokoch si stále viac miest osvojuje participatívne rozhodovanie. Ako ale dosiahnuť, aby nezostalo len pozlátkom? „Dnes máme k dispozícii rôzne nástroje a metódy, ako čo najlepšie zapojiť občanov do tvorby mesta, či už sú to rôzne digitálne platformy, aplikácie alebo participatívne rozpočty. Kľúčom k úspechu je ale zmena v myslení.Tá musí nastať na strane autorít mesta, ako aj na strane jeho obyvateľstva. Ľudia musia vidieť a presvedčiť sa, že sa veci dajú robiť aj inak,“ zdôrazňuje Haris. Dôležitá je tiež pomoc zvonku, akou je aj iniciatíva Mestské inovačné opatrenia (v ang. Urban Innovative Actions, ďalej len UIA). Zapojené mestá podporuje nielen finančne, ale sprostredkúva im vedomosti a skúsenosti zozbierané v predošlých úspešných projektoch. 

Slabé miesto je príležitosťou na zmenu

Keď prechádza po Košiciach, vidí stopy, ktoré tu po sebe zanechali jednotlivé etapy jeho modernej histórie. „Je to ako koláž rôznych období a s nimi spojených vízií mesta. Dáva Košiciam silnú identitu. Páči sa mi sledovať, ako mesto dodnes profituje z obdobia, keď bolo Európskym hlavným mestom kultúry a ako túto cennú skúsenosť využíva v ďalšom rozvoji.“

Samozrejme, každé mesto má svoje slabé miesta. Podľa Harisa sa na ne treba pozrieť ako na možnosť zmeniť veci k lepšiemu. Ako architekt má na mysli verejný priestor, ktorý sa nepodarilo včleniť do charakteru mesta. „V európskych mestách sa pozornosť sústredí na život v predmestiach, pretože historické štvrte musia zostať intaktné ‒ s tým sa nedá nič robiť. Košice stále majú svoje miesta v (širšom) centre, ktoré sú problematické a ignorované. No stačí zmeniť uhol pohľadu a pozrieť sa na ne ako na príležitosť. Okrem toho, postaviť sa výzvam, ktorým mesto čelí, znamená vytvárať priestor pre vznik inovácií.“ Iniciatíva UIA podporuje práve tieto inovatívne nápady a dáva vybraným mestám možnosť otestovať ich v praxi. Je postavená na myšlienke spolupráce kľúčových hráčov, tzv. stakeholderov mesta. Okrem samosprávy sú nimi firmy, neziskové organizácie a občianske združenia, komunity aj samotní občania. 

Kultúra novou optikou

Na projekte Košice 2.0 oceňuje, ako mení definíciu kultúry a jej úlohu v rozvoji mesta. „Je to celkom nezvyčajné. Ľudia väčšinou uvažujú o kultúre ako o niečom statickom. Či už sú to divadlá, kiná alebo umelci, ktorí chcú ľuďom niečo povedať. Je len málo miest vo svete, kde kultúru chápu ako silu, ktorá dokáže vyvolať skutočnú zmenu a viesť jej trajektóriu.“  

Podľa Harisa má kultúra v Košiciach schopnosť ovplyvňovať rozhodnutia samosprávy a modernizovať verejné služby. V neposlednom rade prináša do mesta investície a nové rozvojové projekty. Za extrémne dôležité považuje to, že sa k slovu dostávajú dáta. „Osobne som zvedavý, ako dokáže samospráva uchopiť príležitosť, ktorú jej projekt Košice 2.0 dáva, aj ako si osvojí rozhodovanie na základe dát. Tiež sa teším na výstupy výziev Inovuj ty!, hackathonov, či akceleračného programu. Na to, ako sa budú testovať v praxi a začnú postupným krokom meniť život Košičanov,“ dodáva.

Človek v centre záujmu

Z Harisovho rozprávania je zrejmé, že život v Aténach nie je ideálny. Metropola dostáva jednu ranu za druhou, či sú to dopady finančnej krízy, požiare, migračná kríza alebo nedôvera voči samospráve. Napriek tejto situácii sa v meste rozbehli viaceré sociálne inovácie. „V Aténach sa podarilo to, že samospráva a obyvatelia začali komunikovať a spoločne čeliť výzvam. Inovácia môže vzniknúť len tam, kde je nutné prekonať určitú prekážku. U nás to bola požiadavka priblížiť autority k občanom. Isté obdobie sme boli totiž doslova na bojovom poli. Dnes si musíme sadnúť za jeden stôl a riešiť problémy s klímou a zlou situáciou utečencov.” 

Ideálne mesto pre život je podľa neho také, ktoré sa rozvíja s ohľadom na potreby svojich obyvateľov. „Napríklad Barcelona túto úlohu nezvládla a na prvé miesto postavila turizmus. Život je tam v dnešnej dobe pre bežných ľudí neúnosný.“ Aké sú teda kritériá dobrého života v meste? „Určite je to finančná istota a dostupnosť služieb mesta. Mesto, kde si môžeš dovoliť slušné bývanie, kultúru a zostane ti aj na cestovanie. Ďalej je to prítomnosť zelených miest a vody, pretože to má dopad aj na ďalšie dimenzie, ako čistota ovzdušia, kvalita verejných miest a klíma. Pre mňa je to tiež diverzita a kultúrna rozmanitosť, ktoré dávajú mestu jedinečný ráz.“ 

Klimatická zmena, migrácia a Covid-19

Neexistuje jednotný návod, ako zvýšiť kvalitu života v meste, keďže kritériá well-beingu sa líšia a sú dané mnohými faktormi. Na druhej strane sú výzvy, ktorým dnes čelí celý svet. „Mestá musia minimalizovať svoj negatívny vplyv na životné prostredie. S nádejou, že ešte nie je príliš neskoro. Okrem toho klimatická zmena má za následok aj migráciu. Ľudia opúšťajú svoje domovy v dôsledku hladu a nepokojov, cítia sa odtrhnutí a kvalita ich života je minimálna.“ Ďalšiu výzvu nám pripravila pandémia Covid-19. „Digitalizácia mestských služieb je nevyhnutným krokom, no zároveň nepraje sociálnej inklúzii. Je veľkou výzvou, ako zvládnuť prechod do digitálneho prostredia a zároveň nevynechať sociálne znevýhodnené skupiny.“

Kto má byť podľa Harisa nositeľom zmien a kto prinášať riešenia? „To je dobrá otázka. Doteraz sme sa spoliehali na sociálny štát, ale to je minulosť. Úlohou mesta takisto nie je priniesť na stôl hotový návod. Samospráva má fungovať ako facilitátor, ktorý spojí všetky zainteresované strany, vytvorí podmienky pre spoluprácu, vybuduje dôveru medzi partnermi a zabezpečí udržateľnosť riešení,“ uzatvára Haris. 

Kľúčom k úspechu je ale zmena v myslení. Tá musí nastať na strane autorít mesta, ako aj na strane jeho obyvateľstva.

Haris Biskos, UIA expert a urbanista