Umenie je spôsob, ako podať komplikované problémy zrozumiteľnejším jazykom
Boris Vaitovič je výtvarník a zároveň vyučuje na Fakulte umení Technickej univerzity v Košiciach. Je známy vďaka ekologicky orientovaným projektom, pri ktorých sa sústredí na využívanie prebytočnej energie. Vyvíja autorský hardvér, pričom sa neustále pohybuje na rozhraní umenia a vedy.
Rozhovor začíname otázkou, čo priviedlo výtvarníka k myšlienke prepájať umenie s vedou a technológiami. Boris odpovedá, že vzťahy medzi výtvarníkmi a vedcami sú dané historicky. „Myslím si, že pre človeka, ktorý sa zaoberá vizuálnym umením, je a vždy bolo celkom prirodzené hľadať spôsoby, ako to urobiť inak. V minulosti používali umelci optické pomôcky ako camera lucida alebo mirror lines na dosiahnutie veristickej roviny vo svojich obrazoch. Dnes šošovky a zrkadlá nahradili počítačový softvér a autorský hardvér,“ vysvetľuje.
Diela pod okamžitým drobnohľadom
Pre Borisa je dôležité, aby umenie nebolo len pekné, ale aby ľudí donútilo hlbšie sa zamyslieť nad tým, čo vidia alebo vnímajú. Tieto možnosti našiel práve v mediálnom umení – media arte. „Výhodou práce s vizuálnym materiálom je takmer okamžitý výsledok. Na rozdiel od vedcov, ktorých práca je mimo laboratória neviditeľná a na dopad svojich objavov musia čakať aj niekoľko rokov.“ Okrem toho je dielo výtvarníka okamžite konfrontované. „Priam vyzýva diváka, aby zaujal stanovisko. Pozitívne aj kritické reakcie prichádzajú ihneď a práca tak rýchlejšie dozrieva.“
Tým, že media art využíva moderné technológie, vie byť tiež veľmi responzívny: „Napríklad vďaka Wi-Fi Hotspotu dnes vieme zistiť, koľko ľudí sa nachádza v jeho okolí a môžeme im niečo – hoc aj samotné dielo – delegovať. Vo fyzickom priestore ani nemusí existovať, iba sa návštevníkom zobrazí na obrazovkách smartfónov.”
Vďaka responzívnemu umeniu vieme o spoločnosti niečo zistiť a na základe toho ľuďom aj niečo konkrétne povedať. Toto je pre mňa vzácny moment.
Boris Vaitovič
Zmenu klímy vnímajú aj umelci
Za posledných sedem rokov sa zameranie v Borisovej tvorbe zmenilo. „Ľudia sú zvyknutí na to, že mediálne diela svietia, hučia alebo iným spôsobom komunikujú, pričom spotrebúvajú elektrickú energiu. Ja sa v posledných rokoch sústredím na to, aby boli naopak autogeneratívne.” Šarkan rozsvietený veternými turbínami, laserový lúč rozložený na ploche topiacej sa kocky ľadu vytvárajúci magické obrazce, energia pochádzajúca zo šálky teplého čaju premenená na svetlo. Každé z diel je vlastne experimentom, ktorý sa deje priamo v prítomnosti človeka a núti diváka zamyslieť sa nad daňou za každodenný komfort.
Boris hovorí, že environmentálne témy sú už dnes prítomné v tvorbe súčasných a budúcich autorov – študentov. „Nielenže sú umelci prirodzene citlivejší na problémy ako znečistenie či zmena klímy, ale deje sa to na rôznych úrovniach reflexie. Dielo nemusí iba poukazovať na ekologický problém, ale samo v svojej podstate môže byť ekologické, ak je napríklad vyrobené z recyklovaného materiálu.”
Kritická doba, kritické umenie
Na otázku, či dokáže umelec ovplyvňovať správanie ľudí, odpovedá, že sila umenia je vo veľkej miere daná dobou. „Niekedy sa môže zdať, že súčasné umenie je pesimistické. Ono však len reaguje na momentálnu situáciu a stáva sa exaktnejším. Špeciálne vizuálne umenie vie poukázať na komplikované problémy zrozumiteľnejším jazykom,” vysvetľuje Boris. Vo svojich prácach sa snaží nebyť len kritický. „Chcem priniesť odpoveď na to, ako sa dajú robiť veci inak, lepšie, pričom sa stačí vzdať iba kúsku vlastného komfortu.”
Stačí malý zásah
Ako je možné definovať umeleckú intervenciu? „Je to zásah na takom mieste, ktoré je vizuálne v kontraste, alebo naopak v extrémnom súzvuku s reakciou umelca,” odpovedá Boris a ako príklad intervencie spomína dielo Fuorigioco talianskeho umelca Enza Umbacu. Za pomoci obyvateľov dedinky na juhu Talianska vytvoril anamorfnú kresbu na okolitých kopcoch, ktorá znázorňovala miestnym politikom roky sľubované futbalové ihrisko. „Intervencie môžu mať rôzne podoby a motivácie, politické aj environmentálne. Mali sme napríklad študenta (Martin Pavlov), ktorý všetok odpad, ktorý našiel na trávniku, natrel nabielo. Stačil malý zásah a odrazu sa človek pozeral na trávnik celkom inak. Niekedy stačí správne nastolenie otázky, náznak, brnknutie na správnu strunu,” dodáva s úsmevom.
Nová miera slobody vyjadrenia
V posledný májový deň viedol Boris spolu s kolegami workshop s názvom Responzívne vizualizačné techniky. Cieľom bolo oboznámiť účastníkov so softvérom Pure Data. Na prvý pohľad zakliaty svet kódu sa otvoril kreatívnym ľuďom, ktorí tu mohli nájsť nový spôsob sebavyjadrenia. „Keď sa (nielen) umelec naučí pracovať s kódmi, zrazu je to pre neho nová miera slobody vyjadrenia. Divák nevníma len obrazy alebo hudbu, ale otváram mu môj svet – dostáva sa do prostredia, ktoré na neho reaguje.”
V ďalšom období plánuje pokračovať v prácach, ktoré stavajú publikum mimo ich komfortnú zónu. „Každý má v živote určité istoty, pevné body. Vytvoriť niečo, čo ho zneistí v základných veciach a prinúti ho myslieť Out od the Box, je pre mňa veľká vec. Mám rozpracované projekty, ktoré sa venujú klíme aj spoločenským otázkam. Rád by som ich ale spojil do jednej výstavy a spoločným menovateľom by mohlo byť práve vytváranie fyzikálnej pochybnosti,” dodáva Boris.
Spomínanú výstavu s názvom Dva dé a pol si môžete pozrieť vo Východoslovenskej galérii do 11. septembra.
Ďakujeme za rozhovor!
Umelecké intervencie v projekte Košice 2.0 sú inovatívnym nástrojom zvyšovania záujmu o občiansku participáciu a prostriedkom, ako komunikovať s verejnosťou a získavať dáta pre výskum realizovaný Citizen Experience and Wellbeing Institute.